lunes, 23 de marzo de 2020

andrej sládkovič / de "marina"












1
Canto absorto por la belleza
sobre deseos de gracia,
y en el eco de esta franqueza
hay toda mi importancia:
de altos Tatras ella me brilla,
fuego celestial es ella del día,
ella mi mundo domina;
ella me saluda de otras vidas:
Pero el centro, bellezas unidas,
mi cielo, ¡es mi Marina!

38
¡Marina mía! de rebeliones
no tiene miedo mi alma,
no teme al humo de los volcanes,
ni a las sangrientas armas,
la conciencia tranquila espera
en esta época guerrera,
mi paz vivirá en el sepulcro:
Mas mi mundo entero se hundiría
si de tu boca como fusilería
saliera esa palabra: ¡No!

41
Podría privarme de tus labios,
podría ser rechazado,
podría triste huir muy lejos,
podría ser olvidado,
podría por la sed quedar muerto,
podría llorar a solas,
podría vivir en un desierto,
podría vivir en sombras,
podría hasta mi vida darte,
¡no podría no amarte!

72
¡Eslovaquia, tan joven, mi patria
y la tumba de mis huesos!
¡En ti se funden dos de mis gracias
y dos amores eternos! –
La hermosura de mi doncella,
el cariño que siento por ella,
es igual a ti, ¡mi tierra!
La belleza de ti, patria mía,
y tu juventud que todavía
¡en mi Marina se encierra!

185
¿Y qué es juventud? ¿Los veinte años?
¿Luz que los ojos reflejan ?
¿Los pasos firmes? ¿Las fuertes manos?
¡Todo esto se avieja!
La juventud es buscar lo bello,
es en la tierra la voz del cielo,
es la inquietud del pasado,
es la grandeza que busca la gloria,
es el jardín de flores de novias,
¡es un ángel empolvado!

291
Y así somos, Marina mía,
como las llamas gloriosas,
como las flores en tierra fría,
como las piedras preciosas;
estrellas caen, nosotros caeremos,
flores se marchitan, nos marchitaremos,
y joyas – la tierra las cubrirá:
Mas esas estrellas han brillado,
y aquellas flores han vivido
¡y el diamante no se pudrirá!

***
Andrej Sládkovič (Krupina, 1820-Radvaň, 1872)
Versiones de Lucía

/

1
Ja sladké túžby, túžby po kráse
spievam peknotou nadšený,
a v tomto duše mojej ohlase
svet môj je celý zavrený;
z výsosti Tatier ona mi svieti,
ona mi z ohňov nebeských letí,
ona mi svety pohýna;
ona mi kýva zo sto životov:
No centrom, živlom, nebom, jednotou
krás mojich moja Marína!

38
Marína moja! sveta búrov
duch môj tichý sa nebojí,
vulkánskych sa neľakne kúrov,
nezľakne krvavej zbroji,
svedomie čisté svetov plameň —
čaká pokojne v ten hromov deň,
pokoj môj v hrobe nezhynie:
No môžu strhnúť svet môj celý
jedného slova hrozné strely,
slova toho z úst tvojich: “Nie!”

41
Možno mi tvojich úst sa odrieknuť,
možno mi ruku nedostať,
možno mi v diaľky žiaľne utieknuť,
možno mi nemilým ostať,
možno mi ústam smädom umierať,
možno mi žialiť v samote,
možno mi život v púšťach zavierať,
možno mi nežiť v živote,
možno mi seba samého zhubiť: —
nemožno mi ťa neľúbiť!

72
Slovensko mladé, rodisko moje
aj mohyla mojich kostí!
V tebe mám pekných obrazov dvoje
a dvoje veľkých ľúbostí! —
Ako je krásna tá moja deva,
aká k nej ľúbosť vo mne horieva:
tak ty a k tebe, otčina!
Ako tys’ pekná, krajina moja,
ako mladistvosť milá mi tvoja:
tak pekná, milá Marína!

185
A čo je mladosť? — Dvadsaťpäť rokov?
Ružových tvárí hlaď jará?
Či údov sila? Či strmosť krokov?
Toto sa všetko zostará!
Mladosť je túžba živá po kráse,
je hlas nebeský v zemskom ohlase,
je nepokoj duší svätý,
je tá mohutnosť, čo slávu hľadá,
je kvetín lásky rajská záhrada,
je anjel v prachu zaviaty!

291
Marína moja! teda tak sme my
ako tie božie plamene,
ako tie kvety na chladnej zemi,
ako tie drahé kamene;
padajú hviezdy, aj my padneme,
vädnú tie kvety, aj my zvädneme,
a klenoty hruda kryje:
Ale tie hviezdy predsi svietili,
a pekný život tie kvety žili,
a diamant v hrude nezhnije!

No hay comentarios.:

Publicar un comentario